Vianočné nákupy

Vianoce sa nám už pripomínajú zo všetkých strán. Reklamy nás lákajú na výhodné nákupy darčekov pre našich najbližších (príp. aj vzdialenejších), pozývajú do zázračných nákupných domov, kde nadšený a vysokoprofesionálny personál striehne len na to, kedy tam vkráčame, aby s očarujúcim úsmevom splnil naše priania. Aj ja som len človek a jednej takej vecičke z reklamy som podľahla.
Taktne som domácemu Ježiškovi v pravidelných intervaloch naznačovala, že po tej novinke, ktorá z mojich vlasov vyčaruje zázrak, neskonale túžim. Ježiško pochopil a nepredvídavo (v rámci vylúčenia omylu) ma zobral k škriatkom so sebou.
Priznám sa, rozprávkový dom ma mierne prekvapil. Teda, presnejšie povedané, jeho obyvatelia. Objekt mojej túžby som našla po dlhom hľadaní a najmä vďaka vopred vytlačenej ponuke z internetu sama. Bol však priskrutkovaný ako výstavný model a tak som predsa len musela zohnať niekoho kompetentného, aby mi pomohol. Prišiel, pokýval hlavou, do ruky mi vtisol kartičku s artiklovým číslom tovaru, nasmeroval ma k pokladni so slovami, že keď zaplatím, s bločkom mám zájsť k pultu "výdaj tovaru" a dotanem svoj zázrak. Matne sa mi vynorila dávna spomienka na nákupy v predrevolučnom Rusku a pred nevyslovenou otázkou, či mi vrátia bubáky, ak tovar nebude funkčný, alebo mi nebodaj donesú niečo iné, som si zahryzla do jazyka. Podľa inštrukcií som pristúpila k danému pultíku, mladý muž mi odobral bloček a stratil sa v útrobách zázračnej dielne. Po chvíli sa vynoril s krabicou, tú šupol do igelitky a vec považoval za vybavenú. Na moju prosbu, či mi môže odskúšať funkčnosť darčeka, niečo zamrmlal, ale dal sa statočne na boj s krabicou. Vyvalili sa z nej rôzne papiere, návody a reklamačné podmienky: Reklamáciu si môže zákazník uplatniť jedine s vyplneným záručným listom a dokladom o kúpe. Zaujala ma táto informácia a požiadala som o vyplnenie záručáku. Pre istotu. Mladý muž znervóznel a oznámil mi, že netreba, lebo do sumy 5 tisíc záručné nevydávajú. Na tri sekundy som hľadala stratenú reč a opýtala sa prečo. Lebo je to tak vraj v zákone. Akom? Normálnom. A čo potom záručné podmienky? Tie vraj neplatia. Platí jeho slovo. Chcete mi tvrdiť, že keď sa mi to nebodaj pokazí, mám vaše slovo, že to môžem reklamovať? Chalanisko bohorovne zahlásil: ÁNO.
Ježiško sa už uškŕňal za mojím chrbtom a tušiac vývoj situácie, pohodlne sa rozvalil na neďalekú pohovku. Syn sa tváril, že ma nepozná. Škriatok znervóznel ešte viac a pobral sa vyhľadať posily. Vyšší škriatok dobehol s profiúsmevom a opýtal sa v čom je problém. Ja, opätujúc jeho úsmev, že v ničom len v jednom potvrdení. Nebudem Vás nudiť ďalšími detailami, výsledok bol ten, že cca po 20 minútach to vzdali a ja som si odnášala zázrak aj s vytúženým štempľom.
Len Ježiško si neodpustil podpichnutie: keby si netrvala na tom záručnom, mohla si mať čokoládový adventný kalendár. Aha dávajú ho ku každému nákupu zadarmo ...

Rodinný výlet

Prázdniny sa pomaly končia ... chválabohu! ... a tak sa naša rodinka rozhodla zaklincovať ich parádnym číslom: návštevou nejakého slovenského aquaparku. V poslednom čase sa narojili, ako huby po výbuchu v Černobyli.
Ako prvý sa na zoznam dostal ten najväčší: až hen na Liptove.
Ale počet km, od neho nás deliacich, rozhodol v prospech iného, menšieho, ale ako sa ukázalo veľmi príjemného Vodného raja, ukrytého v peknom horskom prostredí.
Už pri vchode nás vítala ceduľka, oznamujúca všetkým navôkol, že stavba bola realizovaná s pomocou EÚ. Za vchodom nás vítal istý exminister ... teda nie že by nás naozaj vítal, len sme doňho vrazili za bránou ako do prvého.
Priznám sa, nie som nejaký extra fanúšik verejných kúpalísk, sú chvíle, keď tieto priestory z duše nenávidím, ale čo by človek neurobil pre žiariace oči svojho potomka?
Tomu sa tam páčilo najviac. Behal ako nepríčetný od jednej atrakcie k druhej, chvíľami na nás húkal: mamčáá poď pozrieť ako supiš skáčem salto dozadu! taťóó pome dolu hlavou na tobogán! to aké bohovské vlny sú tam! mamčáá, ty kokso, iný vír tam krúti, poď aj ty!
No určite...
Veľkým bonusom bola aj skutočnosť, že pri vchode ho zabezpečili záhadným náramkom s čipom, ktorý mu umožňoval konzumovať čo chcel a kedy chcel a nemusel sa otravovať s požiadavkami na "drobné" do bufetu. Predmetný náramok nám len v tichosti odovzdal pri východe, za účelom úhrady účtu. Dobre vymyslené.
No páčilo sa aj mne. Prostredie fajn, voda čistučká, aj plávať sa dalo v pohode, vírivka, masáž, bazény z nerezu, všetko ok.
Vychutnávala som si to. Domov sme prišli nadšení. Mňa síce nejak pobolieval malíček, ale chodiť sa dalo, tak čo budem panikáriť.


Dnes som sa zobudila s modrou atrapou prsta na nohe. Vykĺbený, ale našťastie skočený nazad.
Rodinný výlet sa vydaril :)

Preteky

Dnes padali rekordy ako besné.

Ráno som sa zobudila s rekordnou teplotou 37,5 ... bežne mi teplomer ukazuje len pod túto hranicu, aj v prípade že sa bezvládne plazím po zemi.

V telke hlásili, že v Hurbanove namerali nad 40.

Keďže som si zobrala voľno a ležať sa mi už nechcelo, usúdila som, že (vzhľadom k vyššie spomenutému) by perfektne na dvore schlo prádlo.

Vyzlečené posteľné obliečky som poctivo zhromažďovala už dlhší čas. Vždy sa ako akútnejšie javili naše zvršky. Periny, aj vďaka bohatej "výbave" od starej mamy, tvoriacej tretinu nášho úložného priestoru v byte, až tak nesúrili. A deficit sušiacej plochy bol tiež mimoriadne presvedčivý.

Naštartovala som teda práčku a šupla tam prvú várku. Priebežne som s voňavým prádlom vybiehala na dvor a vešala ho nad pokosenou trávou pod starostlivým dohľadom susedky - dôchodkyne . Nemusela som sa obávať, že mi ho nejaký chmaták odvlečie (napriek faktu, že mi na dvor neústi ani jedno okno), pretože tetuška po celý deň neopustila svoje stanovište na okne.
Viem to, lebo neustále striehla s vankúšikom pod lakťami a opakovane sa ma pýtala, ktorá že to som a či periem. Vždy dostala rovnakú odpoveď, vždy spokojne prikývla a posťažovala sa na dusno.

Po poslednej, v poradí piatej (ďalší rekord...) výmene vypratého s usušeným som si spokojne vydýchla.
Nie nadlho. Asi tak za polhodinku ma z gauča vyhodilo na nohy burácanie hromu. Nejako sa zotmelo a zdvihol sa vetrisko. So sebou zdvihol všetok prach z čerstvo vykopanej jamy (doobeda plynári rekonštruovali vedenie a zrekonštruovali zrejme aj vodovod, lebo ulicou, z pre mňa inak nepochopiteľných príčin, z onej jamy vytekala slušná riečka) a nabral jasný smer: náš dvor a moje prádlo.
Keď ho spestril postmodernými obrazcami, spustil sa dážď, čo dážď, lejak a akvarel bol dokončený. Kým som stihla zbehnúť dole točitým schodiskom a zorvať prádlo zo šnúr, dielo bolo dokonané.

Bolo mi treba vymýšľať?
Súperiť s počasím?
Veď upozorňovali, že ozón je teraz mimoriadne nebezpečný ...

Trópy okolo nás

Každého normálneho tvora v okolí kláti v dnešných dňoch priam pekelná horúčava.
Teda takmer každého. Nezabúdajme, že výnimka potvrdzuje pravidlo.
Mňa dnes pre zmenu sklátilo prechladnutie.
A poriadne. Iste by som vyhrala konkurz na hlavnú rolu v onej známej reklame "viem ako sa cítite, nie neviete, ale viem .... a tak dookola".
Úžasná situácia.
V rámci obeda sedím na terase.
Okolo mňa sa decká napchávajú kilami zmrzliny, ich tatinovia hasia páľavu orosenou desinou, maminy sŕkajú mojito, do polovice naplnené ľadovou drťou...
Túto, priam filmovú idylku, podfarbenú šušťaním blízkej fontány, prerušujem prosbou, ktorá v očiach mladej čašníčky vyvolá nefalšovaný údiv :
- vlažný zelený čaj, prosím.

Na chvíľu zneistie a špitne:
- neviem, či bude, všetko máme len chladené. Viete, je ako v trópoch...

Neviem, a keby mi to nepovedala, zostarla by som sprostá.

Po chvíli docupitá späť s očarujúcim úsmevom na tvári:
- máte šťastie, našla som jednu flašku Nestea. Od rána bol vyložený na slnku, určite bude už teplý...



S upchatým nosom a škrabaním v hrdle si nateraz celkom vystačím.
Nepotrebujem pridávať aj iné radosti. Najmä ak začínam pričasto a neohlásene kýchať ...

Vyznanie

Ahoj mami.
Ako sa dnes máš?

No ... už je to lepšie, len to stále bolí. Ale už môžem chodiť.
Primár mi povedal, že v pondelok ma možno pustia domov.

To je fajn. Som rada, že to takto dopadlo.

Ja tiež, už dávno som sa mala rozhodnúť.
A čo malý? Aké bolo vysvedčenie?

Dobré. Dokonca lepšie, než sme čakali. Prekvapil nás, potvora jedna. Na konci poriadne zabral. Sme na neho hrdí. Vydaril sa nám.
Mami, si tam ešte?

Áno som.
Aj mne sa deti vydarili. Obidve. Aj prvá aj druhý...



Také niečo počula od svojej mamy prvýkrát v živote...

Rastieme ...

Neviem, ako je to u ostatných rodičov, ktorým sa poflakujú po byte tínedžeri, ale ja sa každé ráno zobúdzam z hrôzou, o koľko dielikov môj potomok znovu za noc vyrástol.
Nie, že by som z neho nechcela mať vysokého šarmantného fešáka, pri pohľade na ktorého by baby padali po chodníkoch do mdlôb,
ale uznajte ...
... zakúpiť v priebehu jedného roka tenisky v rozmedzí čísel 38 až 43 je aj na mňa priveľa. A to nehovorím, že dnes už zgrajfol aj tie, čo si tatino zakúpil, keď mal vyvalený členok.
Velice sa mu lúbia. Aj farba je vraj "in".
Horšie je to s ostatnými zvrškami.
Tričká síce kradne tiež, v sortimente ponožiek a šortiek na spanie som už dávno prestala robiť rozhodcu.
Ale rifle, to je iný oriešok.
Otcove obchádza širokým oblúkom. Čo je síce na jednej strane chvályhodné, pretože hlava rodiny nezažíva ráno šok podobný tomu, keď si nemá čo obuť, no na strane druhej, frekvencia nákupov tohoto druhu oblečenia stúpa. Rovnako ako jeho veľkostné čísla.
Problém nastal už vo chvíli, keď synček zhliadol tancujúceho Mečocha a pár hudobných filmov s podobne tváriacimi a metajúcimi sa rapermi v hlavných úlohách. Odvtedy na seba navlečie len také tie bohovskynízkorozkrokové gate. Darmo mu hovorím, že vyzerá, ako keby tam mal na... veď viete čo.
Len na mňa súcitne pozrie zhovievavým, vysokotolerantným pohľadom (v ktorom čítam: mamča, však Ty nemôžeš za to , že si už po zenite), pokrúti nagelovanou hlavou a posunie si pred zrkadlom pás ešte nižšie na bedrá, nakoľko jedno písmeno nápisu na boxerkách ešte nebolo jasne čitateľné.

Práve dnes ma po príchode z práce medziiným informoval, že sa v "starých" rifliach (zakúpených pred dvoma mesiacmi) cíti už nejako tesno...

Šťastie...

Dnes som sa druhý krát narodila. Nielen ja.
Ráno sme štvorčlenná posádka nasadli do auta a vydali sa na ďalšiu z každodenných služobných ciest. Tentokrát smer východ.
Nálada bola fajn. Ja som si spolu so Zdenkou Prednou pospevovala nákazlivé: keď to nejdeee, tak to nejdeee.
Zrazu som s hrôzou v očiach sledovala obrovský náves, plne naložený drevom, ktorý sa nepochopiteľne začal v protismere krížiť a rútil sa priamo na nás. Cisterna, idúca pred nami, ešte stihla prejsť popri ňom, ale my sme už nemali kam uhnúť. Už sme išli len ľavými kolesami po krajnici, pravými po plytkom jarku, vedúcom popri ceste.
Oči vytreštené, všetci kričali: čo nevidí, spí? Kam to ide?
Zúfalé brzdenie, kvílenie pneumatík, smrad zo spálených gúm. Ostávala posledná možnosť, myknúť to do jarku a dúfať, že to stihneme a neprevrátime sa.
Konečne sme zastali. Všetci. Aj kolóna áut za nami, aj za návesom.
Čelnej zrážke chýbalo 20 cm.
Chlapík z návesu k nám vybehol bledý ako stena, či sa nám nič nestalo. Odrthla sa mu náhle náprava a celé monštrum sa zrazu stalo neovládateľným.
Nič sa nám nestalo. Len sme sa strašne zľakli. Kolega bleskovo zareagoval. Priznám sa, ja by som to tak neustála. Akurát som mala kolená vtrepané v palubovke a bolí ma rebro od bezpečnostného pásu.
Poviem Vám, nie som poverčivá.
Ale.
Dnes ráno som skoro odišla do práce s topom, oblečeným naopak. Všimla som si to na poslednú chvíľu a takmer medzi dverami som sa prezliekala.
Vraj, keď si niečo oblečiete naopak, prinesie Vám to šťastie.
Dnes to bola asi pravda...